Ja, N.N., pevne uznávam a prijímam vcelku aj jednotlivo všetko, čo bolo od neomylného učiteľského úradu svätej Cirkvi katolíckej hájené, vymedzené, prehlásené, zvlášť tie vieroučné a mravoučné state, ktoré priamo odmietajú omyly a bludy tejto doby.

A síce za prvé vyznávam, že Boh, prvá Príčina a posledný Cieľ všetkých vecí, môže byť s istotou poznaný, ba aj dokázaný svetlom prirodzeného rozumu „skrze to, čo bolo stvorené“, to znamená skrze viditeľnú časť Božieho stvoriteľského diela ako príčina z účinku.

Za druhé prijímam a uznávam vonkajšie dôkazy Božieho zjavenia, to znamená božské skutky, a síce v prvom rade zázraky a proroctvá, ako úplne isté známky božského pôvodu kresťanského náboženstva a považujem ich za nanajvýš primerané chápaniu všetkých ľudí všetkých dôb, teda aj doby dnešnej.

Za tretie pevne verím, že svätá Cirkev katolícka, Strážkyňa a Učiteľka zjaveného slova Božieho, bola bezprostredne a priamo založená od samotného, skutočného a historického Krista, keď ešte žil medzi nami, a že bola vybudovaná na sv. Petrovi, kniežati apoštolskej hierarchie a na jeho nástupcoch všetkých čias.

Za štvrté úprimne prijímam učenie viery, ako sa nám zachovalo vždy v tom istom zmysle a v tom istom význame od apoštolov skrz pravoverných cirkevných Otcov, a preto celkom zavrhujem bludný výmysel o vývoji dogiem, akoby dogmy počas času menili zmysel a význam a akoby terajšie dogmy boli odlišné od tých, ktorých sa svätá Cirkev katolícka pridŕžala skôr, a rovnako zavrhujem každý omyl, podľa ktorého má byť božský poklad viery, ktorý bol odovzdaný svätej Cirkvi katolíckej, Snúbenici Kristovej, a ktorý ňou má byť verne strážený, nahrádzaný filozofickými nálezmi alebo vôbec výtvormi ľudského vedomia, ktoré sa vraj postupne formovalo ľudským úsilím a ktoré sa má vraj do budúcna v neustálom pokroku naďalej zdokonaľovať.

Za piate neochvejne verím a úprimne vyznávam, že viera nie je slepým náboženským citom, vyvierajúcim z hlbokého podvedomia pod tlakom citu srdca a sklonov mravne utváranej vôle, ale je skutočným rozumovým prisvedčením pravde, prijatej zvonku počutím slova Božieho, na základe ktorej pre autoritu nanajvýš pravdovravného a verného Boha uznávame za pravdivé, čo bolo od neho, Boha osobného, nášho Stvoriteľa a Pána, takpovediac, dosvedčené a zjavené.

Čo sa týka mojej osoby, celou svojou dušou sa tiež pripájam s náležitou úctivosťou ku všetkým zavrhnutiam, prehláseniam a predpisom, obsiahnutým v encyklike „Pascendi dominici gregis“ zo dňa 8. 9. 1907 a v dekréte „Lamentabili“ zo dňa 3. 7. 1907, predovšetkým k tomu, čo tam bolo povedané o tzv. histórii dogiem.

Rovnako zavrhujem omyl tých, ktorí tvrdia, že viera, ktorú svätá Cirkev katolícka predkladá, by mohla byť v rozpore s historickou skutočnosťou a že katolícke dogmy, ako súv súčasnosti chápané, sa nedajú zosúladiť s pravdivejšími počiatkami kresťanského náboženstva.

Odsudzujem a zavrhujem taktiež názor tých, ktorí hovoria, že vzdelanejší kresťan vystupuje ako dvojitá osoba, raz ako veriaci, inokedy ako historik, akoby historikovi bolo dovolené pridržiavať sa toho, čo je v rozpore s vierou veriaceho, či akoby historik smel vytvárať predpoklady, z ktorých by ako dôsledok vyplývalo, že dogmy sú buď nepravdivé alebo pochybné, pokiaľ by nemali byť celkom popreté.

Zavrhujem taktiež spôsob rozboru a výkladu Písma svätého, ktorému chýba tradícia svätej Cirkvi katolíckej, analógia viery a normy Apoštolského Stolca a pridržuje sa výmyslov racionalistov a – rovnako nedovolene a opovážlivo – uznáva textovú kritiku ako jediné a najvyššie pravidlo.

Okrem toho zavrhujem názor tých, ktorí tvrdia, že ten, kto vyučuje obor historickej teológie alebo o tejto veci píše, musí najprv odložiť predsudok o nadprirodzenom pôvode katolíckej tradície či o prísľube božskej podpory trvalého uchovania všetkých zjavených právd; potom musí vykladať spisy jednotlivých cirkevných Otcov s vylúčením akejkoľvek posvätnej autority jedine na podklade vedy a s rovnakou slobodou súdu, s akou sa pristupuje k štúdiu všetkých svetských písomných pamiatok.

Nakoniec prehlasujem celkom všeobecne, že vôbec nezastávam ten omyl, podľa ktorého modernisti tvrdia, že svätá tradícia neobsahuje nič božské, alebo, čo je oveľa horšie, túto prijímajú v panteistickom zmysle tak, že nezostane nič než prostá a jednoduchá skutočnosť, ktorú je nutné stavať na roveň všeobecným historickým skúsenostiam: že totiž ľudia sami svojou usilovnosťou, svojim dôvtipom a svojou duševnou schopnosťou postupne rozvíjali náuku začatú od Krista a jeho apoštolov.

Preto sa teraz pridŕžam neotrasiteľnou pevnosťou a budem sa pridŕžať až do posledného dychu svojho života viery cirkevných Otcov o bezpečnej charizme pravdy, ktorá bola, je a vždycky bude „v apoštolskej postupnosti biskupského úradu“; nie aby sa zastávalo to, čo by sa mohlo zdať lepším a vhodnejším podľa kultúry tej ktorej doby, ale aby úplná a nezmeniteľná pravda, od počiatku hlásaná od apoštolov, „nikdy nebola inak verená a nikdy inak chápaná“.

Sľubujem, že toto všetko budem verne, úplne a úprimne zachovávať a nenarušene strážiť a že sa nikdy pri žiadnej príležitosti, ani pri ústnom hlásaní, ani pri písomnom podaní, od toho v učení neodchýlim. Tak sľubujem, tak prisahám, tak mi pomáhaj Boh a sväté Božie evanjeliá. Amen.